.

.

KLUB CHOVATEĽOV FARBIAROV

Pri Slovenskom poľovníckom zväze

Jeleň - škodník

                Tak zase mala tá moja Zuzka pravdu keď skonštatovala ,, Ty ostaneš sedieť na zadku a oddýchneš si, až keď ťa skolí riadna choroba." Sedím s teplomerom v hube zababušený v deke, chlípem lipový čaj pri krbe a smutne pozerám na obnovček, ktorý pokrýva celý dvor pod lesom. Aj moje dve dievčatá farbiarky AMI z Petrovskej doliny a CIBA Vrátna dolina nechápu, že v takomto čase  sedíme doma. Pozorujú ma svojimi múdrymi očami a myslia si ako by sa plnil plán vysokej, šľakovali diviačiky a čakali líštičky. Púšťam ich obe do obývačky, vyťahujem krásny darček od Ing. Baku, knihu Naše farbiariky a vtedy si spomeniem na sľub, ktorý som mu dal a to pekných pár príhod, ktoré som prežil so svojimi sučkami.

                Jelenia ruja už dávno skončila. Studený dážď s vetrom strhávali zo stromov posledné lístie a kvapky dažďa bubnovali do okien, nemám rád tento čas, aj keď jedine vtedy si nájdem čas na papiere z práce, lebo najradšej som v hore. Dorábal som pracovné výkazy, keď sa moje dve sučky rozbrechali smerom ku bráne, ale keď spoznali prichádzajúceho kolegu poľovníka, radostne začali vrtieť chvostami. A už to z neho aj lezie ,,Vieš, oboznal som vo farských záhradách starého spiatočníka, nerovného šestoráka s bielymi holými kmeňmi, možno to bol ten, čo nám v ruji dopichal dva nádejné jelene, tak som naň vystrelil na dobrých dvesto metom". Roba poznám, robil lanovkára, keď som ja bol ešte praktikant, je to rozvážny chlap, ktorý nestrieľa len tak na verím boha.  Preto ma zarazilo, keď sa priznal, že farba a strach z dažďa ich zlákal na nočnú dohľadávku s kopovmi, na koľko ja som bol so sukami v robote. Dobre som ja vedel, čo ma ráno čaká, okrem toho vo vlastnom združení, lebo Ciba ma dobrú povesť nielen u nás, ale aj na okolí. Do polnoci sa u nás čerti ženili s dažďom a vetrom. Ráno ešte za tmy sme na lokalite, z ktorej odskakovala srnčia a jelenia zver po nočnej paši. Kým chlapi fajčili, obzrel som si nástrel. Farba zmytá a všade v blate ľudské a psie stopy z nočnej dohľadávky. Keď sa rozvidnelo pohladil som sučku po hlávke a pomaly ju na dlhom remeni prikladám k nástrelu. Ciba ho však na nevôľu strelca ignoruje, robí dva kruhy naspäť a vchádza do rozbahneného potoka, kde na lopúchu nachádzame trošku bledunkej farby. Ani za pána som nevedel určiť o aký zásah sa jedná. Ciba ma vedie hustou borinou do kopca, všade tu páchnu diviaky, sú tu čerstvé rýpaniská z nočného žíru. Ciba pracuje stále z vysokým nosom, spôsob jej práce po šteniatkach sa veľmi zmenil, je rozvážnejšia, ale aj tak ju po 200 m  odnášam zo stopy. Kontaktujem sa s výcvikárom KCHF Braňom Porubčanským, zázrak je voľný, no on mi hovorí: "Ver svojej suke, je výborná, potrebuje len tvoju dôveru." A tak Ciba znova naberá svoj smer, ale v mieste, z ktorého som ju odniesol vrazila nos do zeme a zabrala ako vysávač. Našiel som v hrabanke aj zápory od silného jeleňa. Lenže ten starý mazák, ešte k tomu v noci durený so psami nezaľahol, ale začal robiť vrátistopy, háky a oblúky a to bez kvapôčky farby. Robo zahlásil že: "No B..., to hľadáme veveričku a nie jeleňa".  Ja mu na to: "Netáraj a volaj hospodárovi do Bytče, lebo už sme v ich revíri." Vtedy som to zbadal. Na malinovom liste, štyri kilometre od nástrelu šmuhanec čerstvej farby. Revem to dozadu s tým, že toho jeleňa dostaneme, aj keby sme ho mali uštvať. Sučka nás doviedla do údolného potoka plného papradia a skalísk, ktoré by bolo ideálne na zaľahnutie poraneného jeleňa. Ten bol ale iného názoru. Urobil tam riadnu vrátistopu z hákom a odišiel. Ciba sa s tým po pól hodine vysporiadala a ťahá ma cez asfaltku po ktorej práve odvážajú drevo. Šofér sa po nás udivene pozrel, ani sme sa nečudovali, pretože sme boli špinaví a mokrí ako tie divé svine. Vchádzame do lopúchov s náletom smreka a tam ako šedivý prízrak v hmle stojí starý, šľachovitý jeleň - škodník. Odskočil, ale to je už Ciba dole z remeňa a hlasito ho durí dole starou hrabinou. Jeleň je zlobný, možno unavený preto sa jej hneď stavia na odpor a útočí na sučku svojimi škodníckymi lodyhami. On, ktorý roky pokoril svojich jeleních súperov má teraz utekať pred malým, hnedým, ušatým, uštekaným tvorom. Ciba je už skúsená, tvrdá sučka, ktorá ho nekompromisne vytláča do hrubej hory, kde so zatajeným dychom stojíme. Keď to Robo zbadal skonštatoval, že roky čo poľuje toto ešte nevidel a neveril by čo farbiar dokáže. Chudák jeleň má odstrelenú spodnú čeľusť a škrabnuté zadné stehno. Hneď ako to šlo sme ho dostrelili, aby sme čo najskôr ukončili jeho trápenie. Zložil sa do mokrého lístia a vetrík zniesol pár zošúverených lístkov na jeho mohutnú hrivu, to sa les lúčil so svojim kráľom. A my s Robom sme stáli v nemom úžase so slzami v očiach a ďakovali sv. Hubertovi horám, že sme súčasťou tohto nádherného stvorenia.

                    Farbiarom zdar!                                                                                   Pavol Žídek

 

HANOVERSKÝ FARBIAR BAVORSKÝ FARBIAR

Prihlásenie

Registrácia | Zabudnuté heslo

KLUB
CHOVATEĽOV
FARBIAROV

SPRAVODAJ

SPRAVODAJ 2018

Propozície akcií

plagat2.jpg, 9,8kB

CHZ 2019

© 2010 Mediahost.sk | Návštevy: Dnes:418 | Celkom: 546701 | Online: 9