.

.

KLUB CHOVATEĽOV FARBIAROV

Pri Slovenskom poľovníckom zväze

Poľovanie v západných Karpatoch

          Spomienky baróna August Haupt-Stummera v knihe „Jagd in den Westkarpathen“ na dohľadávky raticovej zveri v Stummerovských lesoch na Hornej Nitre.

V príbehu môj najbolestivejší poľovnícky zážitok v septembri 1909, opisuje udalosť, ktorá sa odohrala v doline obce Madarasalja-Kľak pod masívom Vtáčnika. Tu prenajal otec August v roku 1907 od ministerstva pôdohospodárstva v Budapešti (v tom čase Kráľovské lesy), poľovný revír o výmere 2500 ha za ročný poplatok 1000 Rakúsko-uhorských korún, aby sa mohli chlapci, bratia August a Leo poľovnícky realizovať. Miesto horského jágra z Rakúskych Álp prenajal otec lesníka Lachmanna, čo sa neskôr ukázalo ako chybný krok v boji proti pytliakom. 
 Príhoda sa odohrala počas jelenej ruje v septembri 1909. Vtedy som mal 20 rokov. Jelene sa v tom roku začali ozývať až 14.septembra. Jeden večer sme poľovali spolu s hájnikom Hudecom. Podarilo sa mi na revnicu privábiť jeleňa, ktorý sa k nám hlasito približoval. Zbadal som ho na okraji náprotivnej porastovej steny asi na 40 krokov. Jasne som rozoznal jeho mohutné prsia. Bol som si istý úspechom. V mojom puškohľade som videl iba štych a chladnokrvne som obtiahol na hruď málo vľavo. Jeleň zaznačil výrazne vyhodením predku do výšky a veľkým oblúkom vyrazil z okraja steny. Vtedy som spozoroval jasné kontúry mohutného, tmavého parožia s vybielenými hrotmi hodne členitých výsad. Zlomenie jeleňa som však nepočul. 
Už potme, pri zapálenej lampe sme kráčali späť do dediny. Bol som si istý úspechom a netrpezlivo som očakával ráno. Pri prvom raňajšom svite sme boli na nástrele. Hneď na okraji porastnej steny bolo veľa pľúcnej farby, ako z polievacej krhly. Potom po 30 metroch opäť veľa natečenej farby ako z konve. Zrakom som sledoval stopu ďalej v nádeji, že narazím na zhasnutého jeleňa. Pľúcna farba sa postupne strácala a menila sa na svalovú. Konečne po 500 krokoch sa hlboko v oprotiľahlom okraji rubaniska našla posledná kvapka farby. Žiadny pes nebol k dispozícii, preto sme ešte hľadali v smere úniku jeleňa s drevorubačmi. Videl som iba veľmi starú jelenicu a teľa. 


 Každý lepší pracovný pes, cvičený na pofarbenej stope, by musel tohto jeleňa duriť a zastaviť. Vtedy mi ešte nebolo jasné, že u môjho otca a našich lesníkov sa zlá mienka o farbiaroch ešte neprelomila. 
 Ja som ale pociťoval nad tým, že mojou príčinou som poranil, tohto pre mňa skoro mystického rozprávkového jeleňa, ako obrovský poľovnícky prečin tak, že som si na pokánie uložil trest. V tejto ruji už viacej nebudem poľovať.
 Na základe tejto príhody opisuje v knihe v stati o psoch tieto spomienky. 
Spomínam si dobre na prvého psa LUCHSI, hnedý jazvečík lesníka Prosseka v roku 1898, ktorý nášmu priateľovi, slobodnému pánovi von Phull, na pofarbenej stope našiel a hlásil zhasnutý kus. Bolo to v roku zavraždenia cisárovnej Alžbety. 

 Po Prossekovej smrti v roku 1900 ( v poznámke F. K. náš starý otec ) nebol u nás dlho žiadny pes, ktorý by mohol poranenú zver na stope sledovať. Táto skutočnosť bola pre nás dorastajúce deti veľmi bolestivá. Jeden náš mladý príbuzný počas jednej jelenej ruje postrieľal nie menej ako 9 jeleňov, ktoré sa nenašli. ( poznámka F.K.- strašné). Aké krásne časy nastali, keď sme mohli pofarbenú stopu sledovať so psom na remeni a snáď aj dáku dostrelnú ranu dať. Tak som uprednostňoval úspešné pochôdzky. 
 Mali sme jednu hnedú sučku jazvečíka, ktorá rástla však na strane kastelána a hoci sme ju mali radi, dala sa používať iba na chytanie myší a naháňanie mačiek. Podobná situácia bola aj v lesoch môjho starého otca. Pamätám si na zle pripraveného hanoveráka, ktorý v lete 1905 odoprel sledovať stopu mnou poraneného srnca. (poznámka F.K. - hanoverák na srnca ?) Až tesne pred prvou svetovou vojnou som počul o jednom vynikajúcom psovi menom FOXL, lesnika Dovičina zo starej chaty na Kulháni, ktorý diviaka z húštiny vytlačil na strelca tak, že ten bol úspešný. V neskorú jeseň v roku 1918 som bol na posliedke s mojou mamou a postrieľal som jelenicu. Ostrý Foxl ju duril a zastavil. Od toho času bol v každom kúte panstva pes, ktorý bol k dispozícii na dohľadávku. 
V tom čase mi poslal môj priateľ, barón Herbert Doblhoff, starého ale dobre pripraveného hanoveráka. V roku 1921 sme mali na Kulháni bieločierneho bastarda BANDIHO, ktorého na vysokých nohách si pozorným okom vybral medzi dedinskými bundášmi hájnik Dovičin a dobre ho pripravil. V roku 1921 a 1923 BANDI duril a zastavil mnou na mäkko postrielané jelene. Aj na lesnom úrade na Duchonke, kde bol výborný vodič starý hájnik Kravárik, vyrastal čierny pes, vzrastom jazvečík, MAXI. Maxi počas života našiel, alebo duril veľa postrieľanej zveri. Mal jednu zvláštnosť, že hlásil iba staré, alebo silné zhasnuté jelene. Ihličiaky a jelenice iba oznamoval a doviedol svojho pána k zhasnutému kusu. Kravárik podľa správania sa MAXIHO, ktorý nikdy nepracoval na remeni, už na nástrele vedel, či poraneného kusa dostane alebo je to iba štrajch. V tom čase už používali lesníci u oboch mojich švagrov v Tökés-Ujfalu(Klátová Nová Ves) a Horňanoch- lesník Friedrich Günther a lesník Fritz(Fridrich) Konrad výborných psov na remeni. Žiadny pofarbený kus už nebol stratený. Tieto udalosti už opisuje Fridrich Konrad vo svojej knihe 50 rokov v Tribečskej horárni. Tiež hájnik v Neviggyén(Nevidzany) bol držiteľom dedinského bundáša, ktorý môjmu bratovi Leovi veľa diviakov z húštin v strminách Magury vytlačil tak, že ich mohol na krátku vzdialenosť uloviť.  

Syn Kravárika bol podobne hájnik a úspešný vodič psov na Duchonke. Keď americký hosť grófa Henricha Apponyiho postrieľal muflóna, poslal gróf svoje auto pre ostrého FOXIHO a mladého Kravárika. FOXI držal stopu poraneného muflóna i napriek tomu, že sa trikrát spojil s rúdlom muflonej zveri. Po veľmi dlhom durení poranený kus zastavil a dostrelil ho. Apponyi aj hosť z Ameriky s obdivom pochválili výkon FOXIHO.  

 Krátko na jeseň pred mojim presídlením zo zámku z Továrnik do Chalmovej, mi daroval náš poľovný hosť, vynikajúca poľovníčka Margaretha von Janotta mladého horského farbiara (BGS) zo Štayerského chovu menom HARRAS. Dal som ho mladému Kravárikovi na výchovu a výcvik. Po dvoch rokoch mi na príležitostnom pohone na vysokú zver v Chalmovej, kde HARAS hneď duril a zastavil postrieľanú muflónku, hoci nikdy predtým mufloniu zver nemal v nose. Počas málo rokov, ktoré som HARASA mal, mi dohľadal 11 poranených kusov zveri. Nebol hlásič zhasnutej zveri, ale spoľahlivo doviedol k zhasnutému kusu. Pri natláčkach bol vždy na mojom stanovisku a pri pochôdzke ho vždy viedla na remeni moja manželka, keď ma doprevádzala. Keď raz počas ruje, dcéra prednostu stanice Havlíčka postrieľala v susednom revíri obecných lesov v Kamenci p. Vtáčnikom jeleňa na beh, zaduril a zastavil ho až v mojom revíri, kde ho dostrelil hájnik Pažický. Otec aj dcéra boli spokojní, keď im na môj príkaz dostreleného jeleňa doručili. HARAS mal svoje posledné durenie a stavanie začiatkom roka 1943 v Tökés-Ujfalu(Klátova Nová Ves), kde som ráno pri mojom švagrovi Thuronyi ulovil môjho posledného muflóna. Duril dobrého postreleného jeleňa so štraichom na zadný beh. Jeleňa dostrelil lesník Günther. Po tomto mimoriadne dlhom durení, prvý krát som ho videl s vyplazeným jazykom dychčať. Haras bol urastený s hlbokým hrudníkom, ako BGS vážil 26kg. 


 Potom prišiel deň, kedy sme sa museli rozlúčiť so všetkým a od každého. Harasa si zobrala pani správcova z Chalmovej do Továrnik. Harasovi, po mesiacoch odlúčenia od našej rodiny puklo srdce. 

           Začiatkom 30.rokov začal vyrastať nad horárňou Duchonka zámoček, ktorý staval môj svokor Dr.Stefan Haupt-Buchenrode. Budoval si tu svoj nový domov po tom ako svoje dedičné majetky na Morave predal Tomášovi Baťovi. Stavba mala slúžiť majiteľom a ich pokoleniam ako nádherné útočisko, ako ideálne vidiecke sídlo. Z vrchných poschodí bol nádherný výhľad na sever a východ. Táto panoráma reťaze hôr v jemnej modrej farbe diaľky. Údolie Nitry a ústie Bebravy. Vľavo od vrcholu Stašova k Magure a ďalej Vtáčnik, Kostrín a Rokoš.
 Jeho vnuk baron Herbert Haupt-Buchenrode, ktorého sme spolu so synom(Grellneth st. a Grellneth ml.) okolo roku 2006 počas dvoch jeleních rují doprevádzali na lov jeleňa v Ľubochnianskej doline, mi rozprával jednu z mnohých príhod, ktorá sa odohrala na Duchonke keď mal 13 rokov. Stará mama mi vravela. Herbert choď do hory a strel niečo malé, čierne do kuchyne. Spolu s hájnikom Pastierikom sme šli do lesa. Pastierik mi ukázal niečo čierne na lúke, tak som asi na 60 krokov vystrelil. Po rane sa však diviak postavil na zadné a začal kráčať smerom ku mne. Vedel som, že je zle a preto som vystrieľal všetky náboje až medveď padol. Celý roztrasený som volal, Pastierik kde séš? Tu som odpovedal mi hájnik z najbližšieho stromu. Takto v roku 1936 asi padol posledný medveď na Duchonke. Herbert mi pri debate vravel, že v tom čase na lesnom úrade v Duchonke tiež chovali bavorské farbiare, také ako má Ferko Vrlík. Vtedy tam už boli úspešní vodiči a cvičitelia Kravárikovci. Kravárik mladší cvičil šteňa BGS HARASa a tiež šteňa BGS pre lesnícku školu v Banskej štiavnici, ktorú počas štúdií viedol Cuľo Michelčík. Žiaľ na budúci rok sme sa už nestretli. Na jeseň po ruji zomrel v Rakúsku.

Podľa knihy voľne spracoval Ing. Peter Grellneth st.

HANOVERSKÝ FARBIAR BAVORSKÝ FARBIAR

Prihlásenie

Registrácia | Zabudnuté heslo

KLUB
CHOVATEĽOV
FARBIAROV

SPRAVODAJ

SPRAVODAJ 2020

Propozície akcií

plagat2.jpg, 9,8kB

ŠVF Žilina - Stráňavy 2020

© 2010 Mediahost.sk | Návštevy: Dnes:338 | Celkom: 748079 | Online: 7